Otočila som sa na Jorika. "Takže si uniesol človeka, aby ste z neho urobili iba nástroj na zabíjanie?! A kŕmili ho falošnou láskou a nádejou, akoby...Som bola iba vec." slzy sa mi tlačili do očí no nepustila som ich von, hoci štípali, ako kyselina. Nebudem plakať pred nimi. Stála som tam ako soľný stĺp zúfalo sa obzerajúc po nejakej nádejnej záchrane. Bola to zrada. A pritom to vyzeralo nevinne. Ako pomoc v núdzi, ako pravá láska, ktorá si musela nájsť vlastnú cestu. Budovali sme to spolu, ako to, že nejaká blbá vojna a kúzlo to všetko iba tak, zničili?